Copyright © 2017 mramor-
MRAMOR CSÖGLEI, spol. s r. o.
Tomášikova 10
821 03 Bratislava 2
Tel: 02/436 42 004
Fax: 02/436 42 005
IČO: 36 233 374
E-
mramorc@mramor-
Firma je zapísaná v Obchodný register: MRAMOR CSÖGLEI, s.r.o. je zapísaná v OR Okresného súdu Bratislava I v odd. Sro vo vložke číslo 30865/B
Slovenské národné noviny č. 16/2005 str. 6, vydané: 02. 08. 2005 -
Tradície a hodnoty kamenárskeho diela
Rozhovor s Jozefom CSÖGLEIOM o tradíciách a výsledkoch práce jednej rodinnej firmy
Na začiatok nášho rozhovoru sa patrí požiadať o ten rodinný sentiment, o hodnotu, ktorej sa hovorí "rodinná firma"...
Vyrastali sme štyria bratia v kamenárskej dielni nášho otca, ktorý pôsobil v Bratislave
od roku 1935. Viac-
Spolupracovali sme s mnohými sochármi ako s E. Venkovom, s A. Vikom, s majstrom T. Bártfayom a s p. M. Jankovským, i Borkom a stále sme si pritom zvyšovali aj kvalifikáciu. Bolo treba používať trochu inú techniku, a keď sme to spojili aj s pomníkovou tvorbou, tak z tej architektúry mnoho razy čerpám aj dnes. Mnohokrát som počúval týchto sochárov rozprávať sa, alebo sme spoločne riešili rôzne problémy technického rázu a vynorilo sa riešenie, ktoré bolo nakoniec vzácne jednoduché a ohromné, priechodné. Niekedy aj také, o ktorom sme si najprv mysleli, že sa nedá urobiť. Práve rozhovory so sochármi nám vždy pomáhali posunúť sa o krok ďalej. A odskúšali sme si aj mnohé techniky, ktoré sme dovtedy ovládali len v teoretickej polohe. Ale keď sme to hravo zvládli, tak sme boli aj trošku namyslení.
Po zmene politických pomerov nastala pre nás mimoriadne priaznivá situácia, pretože
nastal kamenársky "boom". V Bratislave sme realizovali 17 bánk! A po rozdelení republiky
nakoniec aj Národnú banku Slovenska – zúčastňovali sme sa jej výstavby. Bolo treba
dokončievať budovu Slovenského národného divadla, a tak sme pracovali aj na ňom.
Bolo treba osadiť dlažbu v Dóme sv. Martina, a my sme to uskutočnili -
Išlo o náročné kamenárske obklady rozsiahlych architektonických objektov, o veľkoplošné riešenia. Kde ste nabrali toľkých zdatných kamenárov?
Na Slovensku je dobrých kamenárov v podstate veľmi veľa. Hlavne na východe Slovenska a v okolí Krupiny a v okolí Žiliny boli vynikajúci kamenári, len nemali príležitosť. A za tejto našej éry aj dlaždič, inak kvalitný kamenár, stal sa renomovaným pracovníkom, ktorý ak pôsobil tri roky v Rakúsku a v Nemecku, tak dominoval, pretože tú kvalitu a tie výkony, ktoré sme tam robili my ako slovenskí kamenári, Nemci nepoznali. Aj počas nášho pôsobenia v Rakúsku stali sme sa dominantnou firmou. To len podčiarkuje, čo v nás vlastne driemalo. Boli sme v tom socializme považovaní za outsiderov, lebo vraj že v Nemecku, keď sa robí precízne a perfektne, nuž mali sme veľký rešpekt. No keď sme tam boli tri týždne, tak my sme diktovali tempo aj kvalitu, a skôr nás prestávali mať radi, pretože zhasínala ich sláva. A prinieslo to aj trenice, ale nám to ohromne zdvihlo sebavedomie.
V prípade spomínaných realizácií išlo o výsledky vašej niekdajšej firmy Mramor. Medzitým došlo k vášmu osamostatneniu sa. Doslova ste sa v tomto období stali rodinnou firmou...
Po mojom odchode z firmy Mramor založil som firmu Csöglei – Mramor, čo je vyslovene
rodinný podnik. Z päťdesiatich zamestnancov tam pracuje 12 Csögleiovcov a venujeme
sa viac-
Stane sa, že niekto z tých dvanástich frfle na robotu?
Nikto! Doslova sa tešíme z práce a výsledky, ktoré za nami zostávajú, nás uspokojujú,
a tie peniaze, ktoré svojou prácou zarobíme, sú skutočne až druhoradé. Nosná je drobná
architektúra -
Zúčastnili sme sa rekonštrukcie letiska v Bratislave, ako aj rekonštrukcie letiska vo Schwechate, a to za plnej prevádzky. Môžem sa popýšiť realizáciou námestia v rakúskom Salzburgu, ale aj v Košiciach, kde sme vytvorili pešiu zónu, a to počas štyroch mesiacov, kde sme položili, a to číslo je veľmi zaujímavé, 31 tisíc štvorcových metrov kameňa, ktorý doviezli z Talianska 700 kamiónmi. Bol to heroický výkon a pamätám si, ku dňu košického maratónu sme boli hotoví. Taká bola podmienka! Podarilo sa a dodnes sa pýšime, jednak kvalitou, ale aj týmto výkonom.
V Košiciach sa nevyskytuje nejaký kamenársky Zvolen, nejaké kolaudačné nedostatky?
V Košiciach je to nemožné. Ani v Salzburgu, a samozrejme ani v Košiciach žiadna reklamácia
nie je. Keď sa k nám pripojili iné, košické firmy, ktoré sa chceli presadiť, museli
nakoniec odísť, ich kvalita sa nerovnala našej. Bolo nutné "vybúrať" ich práce a
museli sme to robiť znova. To postihlo aj bratislavské letisko, opäť zlyhala firma,
a nakoniec sme ho robili my -
Spomenieme tých, ktorí dlhý čas dlhovali?
Boli to aj štátne organizácie, tam bol ten handicap najväčší.
Vráťme sa k vzácnym historizmom. Ten prvý je Alexander Dubček. V Slávičom údolí je náhrobok A. Dubčeka spolu s bustou autora T. Baníka. Vaše spomienky v tejto spojitosti?
Keď nás oslovil docent Teodor Baník a Pavol Dubček, syn A. Dubčeka, aby sme vytvorili
pomník pre jeho otca, bola to pre nás česť. Sochár T. Baník bol dlhoročným priateľom
A. Dubčeka a dielo, ktoré nakoniec uzrelo svetlo sveta, je hodnotovo vzácne, situované
na čestnom mieste v Slávičom údolí. Realizovali sme ho z fínskeho materiálu balmoral,
z kameňa hnedasto-
Pokiaľ ide o samotný náhrobok, vznikol z diskusií. Kto bol aktérom týchto diskusií a autorských úvah?
Najčastejšie trojica: syn pána Dubčeka, myslím Pavol, pán Baník, ktorý bol nositeľom
myšlienky celého toho pomníka a výber toho materiálu som robil ja. A bol to šťastný
ťah! Spomeniem aj takú príhodu, breza, ktorá je nad hrobom pána Alexandra Dubčeka,
symbolizuje... Najprv ju chceli vyrezať, nakoniec ju nechali, a to po intervencii
T. Baníka, pretože symbolizuje i jednu politickú akciu – protidubčekovský ťah pána
Brežneva pod krycím menom Breza. A teraz ho tá breza viac-
Pekné riešenie! Dopovedzme však otázku skice, štúdie tvaru náhrobku. Myslím, že možno hovoriť do istej miery aj o vašom spoluautorstve. Alebo vznikal výlučne na základe dispozícií majstra T. Baníka?
Netrúfam si chváliť sa, alebo vysloviť takú vetu, že som spoluautorom, lebo predsa len pán Baník je renomovaný sochár. Bolo vytvorených niekoľko štúdií, a aj modelov a po vycizelovaní tohto konkrétneho, ktorý sa realizoval, predsa len si myslím, že nositeľ autorstva je pán T. Baník.
... ako ten inšpirujúci, kto vdýchol tomu dielu koncept. Ďalšie dôležité historizmy, to sú práve tie rodinné. Spomínali ste devätnáste storočie, skoršiu etapu vašej rodinnej firmy. Myslím, že je vhodné vrátiť sa k tomuto a pripomenúť aj činnosti, ktorých sa vaši predkovia aktívne zúčastňovali.
Poznám rodinnú anabázu do roku 1860, keď pracovali ako majitelia lomov, teda ako lomoví kamenári. Ťažili kameň v čase rozvíjajúcej sa výstavby železníc, a to znamenalo tunely, viadukty, mosty, kde sa podpery a klenba tunelov robili z kameňa. Vyrábali sa oblé kopáky, ktoré sa potom osadzovali v tuneli, klenuli sa a vznikali tak doteraz funkčné, kvalitné, krásne diela.
Ale bolo tam aj štrkovanie štreky...
Áno, ale to bola iná sféra činnosti. Tam sa moji predkovia nezúčastňovali, skôr na
tejto ťažkej, náročnej kamenárskej výrobe. Postupne vždy päť-
Nedávno ste otvárali v Bratislave nové sídlo vaše administratívy, centrum vašej firmy,
Máte aj svoje výrobné strediská a ďalšie ponukové, kúpno-
Máme obchod v Banskej Bystrici a nové sídlo v Bratislave na Tomášikovej ul., kde je náš "hlavný stan". Celá výroba kamenárskych prvkov je v mestečku Šamorín. Má to svoje výhody, pretože v Bratislave sú ľudia trošku rozmaznaní a kamenárstvo je predsa len práca veľmi ťažká, fyzicky namáhavá. Naši pracovníci, toto naše koncertné teleso, hrá bez falošných tónov. Chodia do práce veľmi radi, pretože tie prostriedky, ktoré si zarobia, sú k životu veľmi potrebné, ale tešia sa aj z práce. Nie každý v tomto období vie, o čom to hovorím. Pritom asi všetkého, čoho sa dotkneme, zostáva akoby na veky. To nemôže povedať pekár, kuchár, ani krajčír. Móda sa mení, ale kameň je trvácny materiál, výtvory z kameňa poznáme aj spred štyroch tisíc rokov, sú úžasné a udivujú nás aj ako profesionálov. Nás však teší, že o štyritisíc rokov budú obdivovať naše práce.
Ako pamiatku, ako hodnotu práce, isto. Ale určite by ste chceli formulovať pre čitateľov Slovenských národných novín na záver nejakú vzácnosť, nejakú konkrétnu pointu...
Ak by som sa chcel pochváliť, tak naozaj, robili sme jednu prácu, ktorá nás ohromne
poctila. Myslím si, že sa podarilo niečo, o čom sme niekedy nemohli ani snívať. Bola
to tomba sv. Cyrilovi do Ríma, ktorú navrhol sochár Andrej Rudavský. My sme ju "pretavili"
do kameňa, králického pieskovca. Bola to ohromne významná vec, pretože mnohí naši
talianski dodávatelia neverili, že my zo Slovenska dodáme do Ríma tombu sv. Cyrilovi.
Veď je vraj nemožné, aby do Ríma prišiel iný ako rímsky kamenár. Ani taliansky nie,
tobôž zo Slovenska. Kardinál J. Tomko, ktorý bol za touto vecou, už od 50-
Zdôrazním prečo. Talianski kamenári expandovali aj na naše územie v 12.–13. storočí...
Áno, ja som sa napríklad vyučil vo firme, ktorá sa síce volala Slovenský priemysel
kameňa, ale tá firma patrila talianskemu kamenárovi Vittorio Brunisso, ktorá svojho
času sídlila na Prievozskej ulici v Bratislave. Taliani, ako napríklad taliansky
kamenár Tettari, pôsobili v Bratislave spolu so sochármi Fadruszom a Tilgnerom, začiatkom
20. storočia. To sú veci, ktoré sú zvýraznené červenou čiarou. Priniesli teda k nám
kamenárske umenie. Aj keď na Slovensku je história kamenárčiny ohromne silná aj inak.
Veď koniec-
Zhováral sa Ladislav Skrak
Napísali o nás -