Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Copyright © 2017 mramor-c.sk. Všetky práva vyhradené.

MRAMOR CSÖGLEI, spol. s r. o.
Tomášikova 10
821 03 Bratislava 2

Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Tel: 02/436 42 004
Fax: 02/436 42 005

IČO: 36 233 374

E-mail:
mramorc@mramor-c.sk

Firma je zapísaná v Obchodný register: MRAMOR CSÖGLEI, s.r.o.  je zapísaná v OR Okresného súdu Bratislava I v odd. Sro vo vložke číslo 30865/B

Výroba a rekonštrukcie pomníkov, dosekávanie a zlatenie písma,
dlažby, obklady, parapety, schody, pultové dosky
všetko z prírodného kameňa

Slovenské národné noviny č. 16/2005 str. 6, vydané: 02. 08. 2005 - dvojtýždenník Matice slovenskej

Tradície a hodnoty kamenárskeho diela

Rozhovor s Jozefom CSÖGLEIOM o tradíciách a výsledkoch práce jednej rodinnej firmy

Na začiatok nášho rozhovoru sa patrí požiadať o ten rodinný sentiment, o hodnotu, ktorej sa hovorí "rodinná firma"...

Vyrastali sme štyria bratia v kamenárskej dielni nášho otca, ktorý pôsobil v Bratislave od roku 1935. Viac-menej mali sme to v krvi a nemuseli sme sa takmer nič učiť, pretože sme si mysleli, že ovládame remeslo už od detstva. Čo aj bola pravda, ale vedomosti sme si dopĺňali v priebehu tovarišstva a učňovských rokov, lebo výučný list bol nakoniec nejaký ten doklad, ktorý išiel s človekom a vyjadroval, kto je dobrý "borec" a v akom odbore. Aj za socializme sme robili fontány, rôzne obklady budov, a to v rámci družstva Slovšport, ale aj súkromne, pretože bola možnosť po pracovnej dobe mať živnosť a niektoré veci sme vyrábali vlastne ako súkromníci.

Spolupracovali sme s mnohými sochármi ako s E. Venkovom, s A. Vikom, s majstrom T. Bártfayom a s p. M. Jankovským, i Borkom a stále sme si pritom zvyšovali aj kvalifikáciu. Bolo treba používať trochu inú techniku, a keď sme to spojili aj s pomníkovou tvorbou, tak z tej architektúry mnoho razy čerpám aj dnes. Mnohokrát som počúval týchto sochárov rozprávať sa, alebo sme spoločne riešili rôzne problémy technického rázu a vynorilo sa riešenie, ktoré bolo nakoniec vzácne jednoduché a ohromné, priechodné. Niekedy aj také, o ktorom sme si najprv mysleli, že sa nedá urobiť. Práve rozhovory so sochármi nám vždy pomáhali posunúť sa o krok ďalej. A odskúšali sme si aj mnohé techniky, ktoré sme dovtedy ovládali len v teoretickej polohe. Ale keď sme to hravo zvládli, tak sme boli aj trošku namyslení.

Po zmene politických pomerov nastala pre nás mimoriadne priaznivá situácia, pretože nastal kamenársky "boom". V Bratislave sme realizovali 17 bánk! A po rozdelení republiky nakoniec aj Národnú banku Slovenska – zúčastňovali sme sa jej výstavby. Bolo treba dokončievať budovu Slovenského národného divadla, a tak sme pracovali aj na ňom. Bolo treba osadiť dlažbu v Dóme sv. Martina, a my sme to uskutočnili - v kaplnke sv. Jozefa, v kaplnke Panny Márie a v sakristii. Myslím, že máloktorý kamenár realizoval vo svojom živote tri takéto dôležité veci. Boli sme významnými účastníkmi týchto troch stavieb, pričom mnohé iné štáty majú takéto úlohy, tieto starosti, už dávno za sebou. Na Slovensku sa to začalo v roku 1993.

Išlo o náročné kamenárske obklady rozsiahlych architektonických objektov, o veľkoplošné riešenia. Kde ste nabrali toľkých zdatných kamenárov?

Na Slovensku je dobrých kamenárov v podstate veľmi veľa. Hlavne na východe Slovenska a v okolí Krupiny a v okolí Žiliny boli vynikajúci kamenári, len nemali príležitosť. A za tejto našej éry aj dlaždič, inak kvalitný kamenár, stal sa renomovaným pracovníkom, ktorý ak pôsobil tri roky v Rakúsku a v Nemecku, tak dominoval, pretože tú kvalitu a tie výkony, ktoré sme tam robili my ako slovenskí kamenári, Nemci nepoznali. Aj počas nášho pôsobenia v Rakúsku stali sme sa dominantnou firmou. To len podčiarkuje, čo v nás vlastne driemalo. Boli sme v tom socializme považovaní za outsiderov, lebo vraj že v Nemecku, keď sa robí precízne a perfektne, nuž mali sme veľký rešpekt. No keď sme tam boli tri týždne, tak my sme diktovali tempo aj kvalitu, a skôr nás prestávali mať radi, pretože zhasínala ich sláva. A prinieslo to aj trenice, ale nám to ohromne zdvihlo sebavedomie.

V prípade spomínaných realizácií išlo o výsledky vašej niekdajšej firmy Mramor. Medzitým došlo k vášmu osamostatneniu sa. Doslova ste sa v tomto období stali rodinnou firmou...

Po mojom odchode z firmy Mramor založil som firmu Csöglei – Mramor, čo je vyslovene rodinný podnik. Z päťdesiatich zamestnancov tam pracuje 12 Csögleiovcov a venujeme sa viac-menej drobnej architektúre...

Stane sa, že niekto z tých dvanástich frfle na robotu?

Nikto! Doslova sa tešíme z práce a výsledky, ktoré za nami zostávajú, nás uspokojujú, a tie peniaze, ktoré svojou prácou zarobíme, sú skutočne až druhoradé. Nosná je drobná architektúra - vývoz kuchynských liniek do Ameriky, na tri miesta: Denver, Florida a Philadelphia. Môžem povedať, že tie množstvá, ktoré vyvážame, to sa nám nikdy ani len nesnívalo... Podarilo sa však a je to jedna z našich hlavných istôt. Popri tom je to aj pomníková tvorba, pretože na Slovensku, hlavne v Bratislave, sú už dosť bohatí ľudia, ktorí si nechajú urobiť pomníky náročnejšieho charakteru. Neraz v spolupráci s architektmi a sochármi. Dá sa tam uplatniť naše remeslo v plnej hĺbke. A čo je dôležitý faktor, po namontovaní pomníka máme za týždeň peniaze v kase, čo pri tých veľkých objednávkach nebývalo a robilo nám to vážne starosti.

Zúčastnili sme sa rekonštrukcie letiska v Bratislave, ako aj rekonštrukcie letiska vo Schwechate, a to za plnej prevádzky. Môžem sa popýšiť realizáciou námestia v rakúskom Salzburgu, ale aj v Košiciach, kde sme vytvorili pešiu zónu, a to počas štyroch mesiacov, kde sme položili, a to číslo je veľmi zaujímavé, 31 tisíc štvorcových metrov kameňa, ktorý doviezli z Talianska 700 kamiónmi. Bol to heroický výkon a pamätám si, ku dňu košického maratónu sme boli hotoví. Taká bola podmienka! Podarilo sa a dodnes sa pýšime, jednak kvalitou, ale aj týmto výkonom.

V Košiciach sa nevyskytuje nejaký kamenársky Zvolen, nejaké kolaudačné nedostatky?

V Košiciach je to nemožné. Ani v Salzburgu, a samozrejme ani v Košiciach žiadna reklamácia nie je. Keď sa k nám pripojili iné, košické firmy, ktoré sa chceli presadiť, museli nakoniec odísť, ich kvalita sa nerovnala našej. Bolo nutné "vybúrať" ich práce a museli sme to robiť znova. To postihlo aj bratislavské letisko, opäť zlyhala firma, a nakoniec sme ho robili my - aj v časovom limite, a samozrejme v absolútnej kvalite.

Spomenieme tých, ktorí dlhý čas dlhovali?

Boli to aj štátne organizácie, tam bol ten handicap najväčší.

Vráťme sa k vzácnym historizmom. Ten prvý je Alexander Dubček. V Slávičom údolí je náhrobok A. Dubčeka spolu s bustou autora T. Baníka. Vaše spomienky v tejto spojitosti?

Keď nás oslovil docent Teodor Baník a Pavol Dubček, syn A. Dubčeka, aby sme vytvorili pomník pre jeho otca, bola to pre nás česť. Sochár T. Baník bol dlhoročným priateľom A. Dubčeka a dielo, ktoré nakoniec uzrelo svetlo sveta, je hodnotovo vzácne, situované na čestnom mieste v Slávičom údolí. Realizovali sme ho z fínskeho materiálu balmoral, z kameňa hnedasto-červenkavej farby, spolu s nádhernou bustou A. Dubčeka. Považujem ho za dielo skutočne vydarené.

Pokiaľ ide o samotný náhrobok, vznikol z diskusií. Kto bol aktérom týchto diskusií a autorských úvah?

Najčastejšie trojica: syn pána Dubčeka, myslím Pavol, pán Baník, ktorý bol nositeľom myšlienky celého toho pomníka a výber toho materiálu som robil ja. A bol to šťastný ťah! Spomeniem aj takú príhodu, breza, ktorá je nad hrobom pána Alexandra Dubčeka, symbolizuje... Najprv ju chceli vyrezať, nakoniec ju nechali, a to po intervencii T. Baníka, pretože symbolizuje i jednu politickú akciu – protidubčekovský ťah pána Brežneva pod krycím menom Breza. A teraz ho tá breza viac-menej chráni.

Pekné riešenie! Dopovedzme však otázku skice, štúdie tvaru náhrobku. Myslím, že možno hovoriť do istej miery aj o vašom spoluautorstve. Alebo vznikal výlučne na základe dispozícií majstra T. Baníka?

Netrúfam si chváliť sa, alebo vysloviť takú vetu, že som spoluautorom, lebo predsa len pán Baník je renomovaný sochár. Bolo vytvorených niekoľko štúdií, a aj modelov a po vycizelovaní tohto konkrétneho, ktorý sa realizoval, predsa len si myslím, že nositeľ autorstva je pán T. Baník.

... ako ten inšpirujúci, kto vdýchol tomu dielu koncept. Ďalšie dôležité historizmy, to sú práve tie rodinné. Spomínali ste devätnáste storočie, skoršiu etapu vašej rodinnej firmy. Myslím, že je vhodné vrátiť sa k tomuto a pripomenúť aj činnosti, ktorých sa vaši predkovia aktívne zúčastňovali.

Poznám rodinnú anabázu do roku 1860, keď pracovali ako majitelia lomov, teda ako lomoví kamenári. Ťažili kameň v čase rozvíjajúcej sa výstavby železníc, a to znamenalo tunely, viadukty, mosty, kde sa podpery a klenba tunelov robili z kameňa. Vyrábali sa oblé kopáky, ktoré sa potom osadzovali v tuneli, klenuli sa a vznikali tak doteraz funkčné, kvalitné, krásne diela.

Ale bolo tam aj štrkovanie štreky...

Áno, ale to bola iná sféra činnosti. Tam sa moji predkovia nezúčastňovali, skôr na tejto ťažkej, náročnej kamenárskej výrobe. Postupne vždy päť-šesť rokov pracovali na jednom mieste, kde sa tvoril tunel, ktorý ak mal veľkú dĺžku, tak tam pôsobili dlhšie, a ak bol krátky, tak iba krátko. Ale môj otec už prešiel do kamenosochárskej polohy kamenárskej práce. Moji strýkovia boli kamenári, môj krstný otec bol kamenár, môj strýko z matkinej strany bol kamenár, teda sestru mojej mamy si zobral brat môjho otca – obidvaja kamenári. A maminu druhú sestru zase si zobral kamenár. Teda aj dnes sme v tejto polohe my dvanásti kamenári vo firme. V okolí Trenčína mám ďalších päť bratrancov, ktorí sú kamenári. A pomáhame si. Keď sa stretneme, vždy je si čo povedať aj prefesne. A vyvíja sa to vždy tak, že nakoniec tie plusy za nami aj vidno. V Bratislave máme dnes nové priestory, ktoré nás tešia. Je tu s nami aj náš otec. Vždy robil sám, až do čias znárodnenia, keď mu nedovolili pracovať vlastne ani ako kamenárovi. Bolo to veľmi smutné obdobie našej rodiny, boli sme bez prostriedkov a strašne chudobní, a až postupne sme sa prepracovali až do polohy, keď dnes sme jednou z najsilnejších firiem v Bratislave a tešíme sa z úcty iných kamenárov. Skutočne sa vyžívame v tomto remesle, nás naozaj teší tá motivácia – po nás synovia a synovci, ktorí prevezmú štafetu. A remeslo, rodinná tradícia bude pokračovať!

Nedávno ste otvárali v Bratislave nové sídlo vaše administratívy, centrum vašej firmy, Máte aj svoje výrobné strediská a ďalšie ponukové, kúpno-predajné miesta. Bolo by vhodné poinformovať o nich...

Máme obchod v Banskej Bystrici a nové sídlo v Bratislave na Tomášikovej ul., kde je náš "hlavný stan". Celá výroba kamenárskych prvkov je v mestečku Šamorín. Má to svoje výhody, pretože v Bratislave sú ľudia trošku rozmaznaní a kamenárstvo je predsa len práca veľmi ťažká, fyzicky namáhavá. Naši pracovníci, toto naše koncertné teleso, hrá bez falošných tónov. Chodia do práce veľmi radi, pretože tie prostriedky, ktoré si zarobia, sú k životu veľmi potrebné, ale tešia sa aj z práce. Nie každý v tomto období vie, o čom to hovorím. Pritom asi všetkého, čoho sa dotkneme, zostáva akoby na veky. To nemôže povedať pekár, kuchár, ani krajčír. Móda sa mení, ale kameň je trvácny materiál, výtvory z kameňa poznáme aj spred štyroch tisíc rokov, sú úžasné a udivujú nás aj ako profesionálov. Nás však teší, že o štyritisíc rokov budú obdivovať naše práce.

Ako pamiatku, ako hodnotu práce, isto. Ale určite by ste chceli formulovať pre čitateľov Slovenských národných novín na záver nejakú vzácnosť, nejakú konkrétnu pointu...

Ak by som sa chcel pochváliť, tak naozaj, robili sme jednu prácu, ktorá nás ohromne poctila. Myslím si, že sa podarilo niečo, o čom sme niekedy nemohli ani snívať. Bola to tomba sv. Cyrilovi do Ríma, ktorú navrhol sochár Andrej Rudavský. My sme ju "pretavili" do kameňa, králického pieskovca. Bola to ohromne významná vec, pretože mnohí naši talianski dodávatelia neverili, že my zo Slovenska dodáme do Ríma tombu sv. Cyrilovi. Veď je vraj nemožné, aby do Ríma prišiel iný ako rímsky kamenár. Ani taliansky nie, tobôž zo Slovenska. Kardinál J. Tomko, ktorý bol za touto vecou, už od 50-tych rokov 20. storočia snažil uskutočniť takéto dielo. Ohromný záujem mali Srbi, Bulhari, a nakoniec to predsa len robili Slováci! A tú honosnú slávu, akú tá tomba v Ríme zažila... Netušil som, že môžu mať veľmi významní, ako cirkevní, tak politickí hodnostári, úctu k takémuto artefaktu, ktorý sme tam my doviezli. Ohromne sme na naň hrdí a mnoho ráz si myslím, že to bol taký kamenársky Everest, pre nás dobytie takého kamenárskeho Everestu...

Zdôrazním prečo. Talianski kamenári expandovali aj na naše územie v 12.–13. storočí...

Áno, ja som sa napríklad vyučil vo firme, ktorá sa síce volala Slovenský priemysel kameňa, ale tá firma patrila talianskemu kamenárovi Vittorio Brunisso, ktorá svojho času sídlila na Prievozskej ulici v Bratislave. Taliani, ako napríklad taliansky kamenár Tettari, pôsobili v Bratislave spolu so sochármi Fadruszom a Tilgnerom, začiatkom 20. storočia. To sú veci, ktoré sú zvýraznené červenou čiarou. Priniesli teda k nám kamenárske umenie. Aj keď na Slovensku je história kamenárčiny ohromne silná aj inak. Veď koniec-koncov z Krupiny, z kamenných lomov v Krupine sa "kockovali" Viedeň a Budapešť. To znamená, že tristo kamenárov tam ručne vyrábalo kocky takého charakteru, aké dnes nedokážu urobiť ani najmodernejšie stroje. Nemci by nedokázali zaplatiť peniazmi ten tovar, lenže dnes ho nemá kto vyrábať...

Zhováral sa Ladislav Skrak

Napísali o nás - SNN - rozhovor

Nové Línie

IBC - rozhovor

Domine

SME - Čuňovo

Život

EuroReport

SNN - rozhovor