Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Copyright © 2017 mramor-c.sk. Všetky práva vyhradené.

MRAMOR CSÖGLEI, spol. s r. o.
Tomášikova 10
821 03 Bratislava 2

Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Tel: 02/436 42 004
Fax: 02/436 42 005

IČO: 36 233 374

E-mail:
mramorc@mramor-c.sk

Firma je zapísaná v Obchodný register: MRAMOR CSÖGLEI, s.r.o.  je zapísaná v OR Okresného súdu Bratislava I v odd. Sro vo vložke číslo 30865/B

Výroba a rekonštrukcie pomníkov, dosekávanie a zlatenie písma,
dlažby, obklady, parapety, schody, pultové dosky
všetko z prírodného kameňa

Časopis Nové Línie - Jar 1999 - str. 44

Cintorín - záhrada ticha a pokoja

Hrob

Hrobár! Domy, ktoré stavia on,
vydržia až do súdneho dňa.
William Shakespeare

Nový sneh pokryl telo cintorína
a dušu starca povolal si Pán.
S hrobárom - na svojich sa naspomína -
načal som zem. A kvitla rana rán.

Na bielom snehu vŕšila sa hlina,
ja živý staviam dom a v tichu brán
večnosti dám si pozemského vína.
Na lásku, brat môj! Srdce dokorán.

A kvitla zem. A ja som zrastal s hrobom.
Rátať si dni? Veď trpím spolu s Jóbom
a každý vlas mám predsa zrátaný.

Už presne viem, čo je aj moja miera.
A predsa človek márne neumiera.
Som ako Hamlet - svet mám na dlani.


25. decembra 1994

Báseň Hrob vznikla z autentického zážitku - v predvianočnom čase som pomáhal hrobárovi kopať hrob. U nás doma, v Papíne (na Zemplíne), je dodnes zvyk, že ľudia si sami kopú hroby, nemáme hrobára. Rad ide podľa čísel domov a je to jednoducho zákonitosť. Iba staroba alebo choroba oslobodzujú od tejto povinnosti. Keďže v mladosti som sa k tomu nikdy nedostal, privítal som v zrelom veku možnosť pomáhať stavať dom, ktorý, ako vraví Shakespeare, vydrží až do súdneho dňa.

Cintoríny. Sú pre človeka. Nevstúpi do nich nikto iný. Sú, trvajú a odchádzajú. Ako človek. Cintorín. Záhrada, v ktorej nerastú len stromy, no aj kríže. Záhrada ticha, ktorá s láskou prijíma svojich mŕtvych a živých volá rozmýšľať o márnosti všetkého pozemského. Ponúka príležitosť spoznávať samého seba v ozvenách večnosti.

Sme my živí a sú oni mŕtvi? My sme tu a oni sú tam? Oni boli, my sme smrteľní. Všetci sme živí - dušami. Všetci vytvárame jedno spoločenstvo pred tvárou večnosti. Oni sú tam. My sme na ceste. Bohatší o túto chvíľu, o prítomný okamih, v ktorom môžeme milovať. Láska je cesta. Kríž je trvalá nádej. Pričasto nám už pribúdajú hroby, písal som kedysi v Rispetoch o láske. Áno, kým človek má rodičov, má pocit, vie, že má všetko, vie, že má domov, tú najzákladnejšiu istotu...

Popoludní som plel hrob od buriny,
hovoriac s otcom ticho, bez slova.
Videl som jeho kríž a svoje viny.
Začal som žiť tam pri ňom odznova.

A k zvonu neba stúpal aj zvon z veže.
Zjasneli oči náhlou slzou svieže.

Som otec, manžel, brat, no stále syn!
V srdci som niesol celý cintorín.


Keď som prišiel v minuloročnom novembri do rodiska, privítal ma čerstvo napadaný sneh. Zrenovovaný kostol s architektonicky citlivo pristavaným domom smútku sa dôstojne vynímal na jedinečnom kopci nad dedinou, hroby pod príkrovom snehu tonuli vo velebnom tichu. Vari nikdy doteraz som nemal príležitosť v takej scenérii postáť s modlitbou nad hrobom rodičov... Našiel som aj dedov hrob, zapálil som v snehu sviečku a hrdo som vnímal starý dubový kríž, jednoduchý, presný - a pekný. Dedina vtedy vo svojej chudobe cítila esteticky, vedela, čo je účelné, užitočné a pekné. Náš cintorín sa však rokmi zmenil tiež na kamenný... Mnohé hroby práve milosrdne zakrýval sneh...

Stál som na zasneženom cintoríne, vnímal som pokoj mŕtvych, ale i živých, objímal som zrakom rodnú dedinu i hory nad ňou a prijímal som do srdca celú slovenskú krajinu, každého človeka, ktorý žil predo mnou a ktorý tu žije so mnou. Napokon som sa poklonil hlavnému krížu - symbolu lásky a života, nie smrti. Ladislav Ťažký vraví, že cintoríny majú svoju dušu. Sú obydlím tých, čo odišli. Obydlím pominuteľných tiel. Isteže, dušu cintorína možno vnímať cez duše zomretých, ale aj cez hroby a náhrobné pomníky. Osobitne cez ľudové náhrobníky, ktoré patria k umeleckým prejavom nášho človeka a mnohé svedčia o hmotnej a duchovnej kultúre slovenského ľudu. Ľudové umenie aj v nich našlo svoj výraz. Aj v nich sa uplatnilo ľudové výtvarné cítenie.

Tvary ľudových náhrobníkov sú rozličné. Rozličné sú aj ich typy. Ako ľudia, na pamiatku ktorých stoja. Ako ľudia, ktorí ich s láskou k životu a umeniu vytvorili. Ľudia žijúci v prírode, bytostne s ňou spojení, hľadajúci v nej nielen výtvarný rukopis, ale aj materiál. Forma a estetický výraz ľudových náhrobníkov sú v súlade so životom človeka a jeho duchovnou kultúrou. Symbióza života a umenia až po hrob. Jeden z výrazov ľudovej kultúry, ktorú mal slovenský človek v krvi.

Smrť vdýchla inšpiráciu obyčajnému človeku a viedla jeho ruku, keď tvoril nezvyčajnú krásu. Naozaj smrť? Nie, život! Človek prijímal smrť, lebo veril v život. Preto ho inšpirovala aj príroda. Ponúkla mu drevo - na kolísku, no aj na rakvu, na kríž či na stĺp, aby strážili jeho hrob. Ponúkla mu kameň i železo. Symbol sily a istoty? Cintorín. Záhrada ticha a pokoja, obydlie mŕtvych, ktorí kedysi žili, pracovali, mali svoje sny a predsavzatia, prežívali svoje úspechy í sklamania, víťazstvá í prehry, radostí a žiale. To všetko chcel ľudový umelec vložiť do pôsobivého tvaru, ktorý je výtvorom jeho umu a ducha.

Slovenské ľudové náhrobníky svedčia o pôvodnej tvorivej potencii, inšpirácii a autentickej výtvarnej fantázii slovenského ľudu. Dosvedčujú jeho hlbokú citovosť, bohatý duchovný svet, nežný, láskavý a vrúcny vzťah k prírode a životu. Aj preto sa k nim vraciame. Nie s pietou a nielen s obdivom, ale ako k stále výdatnému prameňu inšpirácie.

Je to téma, ktorá sa dotýka každého z nás rovnako. Cintoríny patria do kultúry nášho života. Budeme sa im venovať aj v ďalšom čísle nášho časopisu.

Michal Chuda

Napísali o nás - Nové Línie -  Jar 1999

Nové Línie

IBC - rozhovor

Domine

SME - Čuňovo

Život

EuroReport

SNN - rozhovor

Leto 1999

Leto 2000

Jeseň 2000

Zima/Jar 2001