Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Copyright © 2017 mramor-c.sk. Všetky práva vyhradené.

MRAMOR CSÖGLEI, spol. s r. o.
Tomášikova 10
821 03 Bratislava 2

Hlavná stránka      |      Fotogaléria      |      Napísali o nás      |      Kontakt

Tel: 02/436 42 004
Fax: 02/436 42 005

IČO: 36 233 374

E-mail:
mramorc@mramor-c.sk

Firma je zapísaná v Obchodný register: MRAMOR CSÖGLEI, s.r.o.  je zapísaná v OR Okresného súdu Bratislava I v odd. Sro vo vložke číslo 30865/B

Výroba a rekonštrukcie pomníkov, dosekávanie a zlatenie písma,
dlažby, obklady, parapety, schody, pultové dosky
všetko z prírodného kameňa

Časopis Nové Línie - Leto 2000 - str. 95

Kameň bdie nad večnými snami

O cintorínskej tvorbe v realizácii firmy Mramor, spol. s r. o.

V jarnom a letnom minuloročnom čísle Nových línií sme sa tak trocha lyricky zamýšľali nad cintorínmi, nad krásou slovenských ľudových náhrobníkov, uvedomujúc si, že sa nám dnes cintoríny uniformujú a strácajú na kráse. Vieme, že patria do kultúry nášho života. Je to téma, ktorá sa dotýka rovnako každého z nás.

Navštívili sme spolumajiteľa a konateľa firmy Mramor, spol. s r. o., Jozefa Csögleia, aby nám porozprával o problematike cintorínskej tvorby a architektúry ako naslovovzatý majster - kamenár aj ako predstaviteľ známej, úspešnej a prosperujúcej firmy, ktorá sa realizuje aj v tejto oblasti.

Po srdečnom, priateľskom a úprimnom privítaní nás pán Jozef Csöglei usadil vo svojej priestrannej, harmonicky zariadenej kancelárii, ktorej dominoval nielen príjemne farebne ladený písací stôl so žulovým stojanom na ceruzky v podobe tvarovaného srdca, ale aj obrazy súčasných slovenských výtvarníkov a drobné skulptúry známych sochárov. Osobitne pútala realisticky detailne vypracovaná hlava afrického černocha, dielo neškoleného, umelca z ďalekej Afriky. Náš hostiteľ hneď prejavil uznanie tvorcovi, ktorý dal tvrdej čiernej africkej žule neopakovateľný tvar. Uvedomil som si, ako má tento človek s bytostným, vrúcnym vzťahom ku kameňu, s poznaním všetkých zákonitostí kamenárskeho fortieľa, blízko k umeniu. Ako som sa neskôr presvedčil, nie je to náhodné.

Majster sa rozhovoril. Jeho rozprávanie plynulo, akoby som počúval slastný šum pokojného potoka. Z jeho slov som vnímal pokoru a úctu k práci, k tvorivej práci, úctu a vďaku k svojim predkom i k súčasníkom, kolegom, bratom i synom. Rovnako však oprávnenú hrdosť na výsledky svojej práce. A nielen svojej.

Jeho kamenárske korene siahajú do roku 1860, keď sa prapradedo trápil v lome, vŕtalo sa vtedy ešte ručne, kamenárstvo bolo v inej podobe, ako ho ponímame dnes. Nastupovala železnica, stavali sa tunely, mosty, viadukty. Všetko sa robilo z prírodného kameňa. Zvučné meno mali talianski kamenári, pracovali tu i maďarskí a samozrejme domáci.

Skupiny kamenárov svojím spôsobom kočovali, presúvali sa za prácou. Postupne sa však usadzovali, kamenárske tímy sa menili na menšie skupiny, ktoré zakladali firmy. Tak sa tu usídlila firma Vittorio Bruniso z Talianska. Taliani priniesli nielen nádherné umenie, svoj štýl, ale aj materiály. Vypracovali, napríklad, umelý kameň teraco na takú kvalitu, že takmer zniesol parametre prírodného kameňa, povedzme mramoru, žuly už nie. Pri ohromnej kvalite to bola možno tretinová cena. Pracovalo sa však aj s prírodným kameňom, Vittorio Bruniso ho veľmi jednoduchým spôsobom dovážal. Slovenský kamenári sa veľa naučili či už vo Viedni, v Budapešti alebo v Čechách. Slovensko teda tiež malo elitu remeselníkov "od kameňa", bola to vlastne európska špička. Predkovia Jozefa Csögleia zapustili takto korene pri Trenčíne, jeho otec v tridsiatom piatom prišiel do Bratislavy a tu rozvíjal kamenárske remeslo.

Sme štyria bratia kamenári, hovorí pán Csöglei, a z tohto nášho tímu vyrástlo už pätnásť ľudí vo firme Mramor. Sú to naše deti, synovci, pracujú ako remeselníci či na odbyte. My sme zasa posunuli to naše kamenárstvo do celkom inej polohy. Bohužiaľ, naša mama, ktorá bola veľmi veriaca, sa už nedožila toho, že sme robili spolu so sochárom Andrejom Rudavským pomník sv. Cyrilovi, tombu, ktorá je umiestnená v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Pokladám to za taký kamenársky Everest pre našu rodinu, bola to úžasná vec... (Presadiť sa svojím výrobkom v Ríme, to je ťažký oriešok aj pre taliansku firmu. Ak sa to podarilo zahraničnej, úspech je o to väčší. K tejto "rímskej" kapitole firmy Mramor sa vrátime osobitne, možno reportážou.)

Jozef Csöglei sa znova vracia do detstva, spomína na rodičov, na večery bez televízie, keď mama deťom (bolo ich sedem) spievala, otec rozprával príbehy z prvej svetovej vojny. Boli to nezabudnuteľné večery, všetci sa tešili z toho, že boli spolu doma. Bolo to, ako vraví, ohromné detstvo, ktoré trávil v otcovej kamenárskej dielni. A teraz sa teším z tých nitiek, ktoré drží v rukách, ako to všetko ohromne funguje. Prenášame to ďalej na naše deti, v tom je zmysel života, ktorý sa napĺňa cez našu prácu. Tá nás vždy stmeľovala. S našou firmou ide kvalita, dosvedčujú to aj stavby, ktoré realizujeme. Mám šťastie, že tento názor absolútnej kvality prijali aj moji kolegovia, sme traja majitelia. Teda nesprávať sa podľa výšky ceny práce, ale robiť tak, aby všetko, čoho sa dotkne firma Mramor, bolo kvalitné. Neunikali sme nijakým lacným kanálom zarobiť peniaze, hoci zo začiatku boli veľmi ťažké chvíle. Uvedomovali sme si, že nestačí len obchodovať, ale treba do toho vložiť čosi viac, aj obetovať sa. A keď sa urobí kvalitná práca, potom aj jednoduchý človek, aj odborník, architekt vidí, že to dielo je dokonalé.

Potom je to už tvorba, nie práca. Aj v cintorínskej tvorbe máme svoj rukopis, prirodzene zdôrazňuje Jozef Csöglei. Možno je niečo v génoch, niečo máme od otca, ale keď sa štyria bratia rozprávame o probléme, takom kamenárskom, vždy sa vynorí nejaké nové riešenie, ktoré nás poteší, vieme ho jednoducho premeniť, pretvoriť do kameňa. Aj ja obdivujem sochára, ktorý stvárni sen alebo poéziu, premení to na plaketu, stvárni v bronze. On to vie. Každý sochár to urobí iným spôsobom, má svoje predstavy. Snažíme sa takto tvoriť aj my v tej remeselnej oblasti. A vždy nás to poteší, lebo je to nová vec. Ten náš rukopis sa niekedy zakladá na jednoduchosti a disciplíne tvarov. A chceme tým ovplyvniť aj našich zákazníkov a vlastne aj cintorínsku tvorbu.

Na cintorínoch sa podľa nášho hostiteľa odráža nielen názor kamenárskych firiem, ale aj kresťanstva alebo bohatstva ľudí. Na Slovensku je, vraví, úžasný cintorín v Detve. To je neskutočný, farebný les krížov, kde si človek chce pokľaknúť, a nemusí byť pritom ani veľmi veriaci. V Slávičom údolí v Bratislave zasa nájdeme veľa ušľachtilého kameňa. Za tých desať rokov, čo existuje firma Mramor, dovážame kameň z celého sveta. Otvorili sa také možnosti, že všetci kamenári sa správajú ináč, majú materiál, o ktorom ani nevedeli, že existuje. Dovtedy sme tu mali len sibírsky malachit alebo kubánsku auroru, rumunskú ruškicu a bulharský vračan. A to sa chrlilo, s tým sa robilo všade. Na pomníkovú tvorbu sa najviac používal český syenit, a tak vlastne všetky pomníky boli sivé, mali síce rôzne tvary, ale sivá farba prevládala.

Bol som zvedavý, či firmu Mramor nejakým spôsobom motivuje a ovplyvňuje ľudová tvorba náhrobníkov. Dozvedel som sa, že áno. Jozef Csöglei si spomenul na nebohého priateľa Štefana Tkáča, vzdelanca, milovníka insitného umenia, ktorý sa venoval aj výskumu ľudových náhrobníkov a miloval Slovensko a Slovákov. Raz pri víne mu Štefan Tkáč povedal, aby mu dali na hrob, keď zomrie, detviansky kríž. Stalo sa. Detviansky kríž stojí nad jeho hrobom v kombinácii so žltým levickým aragonitom, ktorý obsahuje prvky zlatého ónyxu. Pár kameňov okolo, kríž za skalou...

Firma Mramor realizovala aj náhrobný pomník Alexandrovi Dubčekovi. Autorom návrhu a Dubčekovej busty je akademický sochár Teodor Baník. Ako materiál sa vybral balmoral, hnedej zemitej farby. Je to dôstojný pomník obľúbenému slovenskému politikovi. Vraj sa povrávalo, že breza pri hrobe nemala byť, lebo keď Dubčeka internovali, akcia sa konala pod krycím názvom Breza.

Pri realizácii náhrobníkov sa firma usiluje ovplyvňovať zákazníka, lebo zákazník väčšinou materiál nepozná, akurát vie si tak predstaviť farbu. Aby kompozícia diela bola vyvážená, treba poradiť, usmerniť.

Firma Mramor v úsilí vyjsť zákazníkovi maximálne v ústrety používa talianske katalógy, lebo sú v nich verné fotografie kameňov a určité tvary. Je to však len ako pomôcka. Fotografia vždy totiž trocha skresľuje pohľad na pomník, preto radšej návrh nakreslia. Jednoduchý človek lepšie porozumie náčrtku. A druh kameňa si každý môže vybrať podľa vlastných predstáv a finančných možností. Aj z kvalitných žulových materiálov vedia vyrobiť lacnejší pomník.

Materiál sa dá vybrať aj podľa farby. Niekto si neželá zahraničný kameň, chce iba slovenský. Firma mu to splní. Na našom území sa však nachádza len spišský travertín, nejaké andezity, ktoré sú dobré ako kocky na cestu. Nič viac. Ušľachtilé materiály na Slovensku nie sú. Spišský travertín je síce materiál, s ktorým sa dá dobre pracovať, má však nevýhodu, že neznáša agresívne ovzdušie veľkomesta a veľmi rýchlo sa zašpiní, zanesie, zoxiduje, stratí lesk. Keď sa však pracuje so žulou, dá sa povedať, že je to navždy.

Ako inak, nemohli sme sa vyhnúť ani gýču. Spomenul som si na mnohé hroby na východe, ktorých náhrobníky "zdobia" akési čierne tabule pripomínajúce sklo, na ktorých sú vyškrabané tváre Krista a Panny Márie. Jozef Csöglei vedel, o čo ide. Opaxit...

V tejto súvislosti si majster kamenár spomenul na krásne liatinové kríže, ktoré boli slovenskou špecialitou. Na nich mohla aj babka penzlom obnoviť písmo či dekoráciu. Na Slovensku vraj až 80% hrobov nieslo liatinové kríže.

Môžem povedať, že nemáme nijakú sériovú výrobu, hrdo poznamenáva Jozef Csöglei. Každý jeden pomník je iný. Zaviedli sme, napríklad, novú architektúru, predsa len teraz klesajú ľuďom príjmy. Mnohí sú nezamestnaní. Vymysleli sme teda lacný spôsob a pritom ide o kvalitné veci. Pokladám to za seriózny prístup k ľuďom. Napríklad, režeme bloky zo švédskej žuly a vždy zostanú dva okraje. Alebo je krásne drsný kameň ulomený v kameňolome, ktorý ma sem-tam aj nejaký. My tú plochu vyleštíme, okraje osekáme a pomník je hotový. Ide o špičkový materiál. A predtým sme to takmer vyhadzovali. Za pätnásť tisíc je perfektný pomník, lebo písmo gravírujeme do kvalitného materiálu a z umelého kameňa mu urobíme rám... A niekedy sa taká architektúra páči viac, ako keď je kameň vyleštený z každej strany. Pokladám za poctu, keď presvedčím, že vieme urobiť aj lacnejšie a kvalitne.

Perfektné dielo sa dá urobiť za menej i za viac peňazí. Máme lukratívne materiály z Fínska, zo Švédska, ale aj z Afriky, Brazílie a Argentíny. To sú materiály, ktoré musí človek pohladkať, keď ide okolo. Dotknete sa a kameň vám urobí dobre. Hovorí sa, že kameň odovzdáva človeku energiu. Alebo mu odoberá tú zlú? Stačí dotyk a človek sa cíti dobre. Vždy, keď som v Ríme, v Chráme svätého Petra ohmatávam tie obrovské stĺpy z travertínu...

Nemohol som zachytiť všetko, o čom rozprával majster - kamenár. Jeho rozprávanie bolo presvedčivé, lebo kameň nielen pozná, ale cíti ho, verí mu a má ho rád. Má však rád predovšetkým človeka, konkrétneho človeka, s ktorým sa práve stretne. A vie a chce sa mu otvoriť, lebo ho chce prijať. Chce mu porozumieť a pomôcť. A práve kameň, ktorý bdie nad večnými ľudskými snami, býva preňho často prostredníkom...

Michal Chuda


Monológ starej ženy

Pán doktor, viete, strašná vec sa stala,
nemám už prečo na tom svete žiť,
vzali mi, vzali všetku moju nádej,
načo sa tu mám ponevierať, ha?
Ja stvora úbohá, kam budem chodiť,
nič neoblaží hasnúci môj zrak,
nič mi už nikdy dušu nepoteší,
ta išli včerty moje korunky...
Pochopte, veru, celých štrnásť rokov
opatrovala som si, biedny tvor,
majestátny hrob so železným krížom,
s Kristovou hlavou, taká nádhera!
A zrazu ktosi nečakane prišiel
a jednoducho ukradol mi hrob!
A nech sa prepadnem, hej, veru s krížom,
keby len drevený, tak fras ho ber!
Pán doktor, načo, načo už mám žiť?...

Michal Chuda


Napísali o nás - Nové Línie -  Leto 2000

Nové Línie

IBC - rozhovor

Domine

SME - Čuňovo

Život

EuroReport

SNN - rozhovor

Leto 1999

Leto 2000

Jeseň 2000

Zima/Jar 2001